Kvapky potu mi stekali po tvári a nehlučne dopadali na podložku. Na perách som cítil chuť soli. Môj dych sa miesil s hlbokým, rytmickým dychom ostatných a kde-tu pripomínal šumenie mora. Ozvena pohybov pri cvičení sa niesla miestnosťou a dotvárala zvláštnu atmosféru onoho popoludnia. Zarosenými oknami sa dovnútra dralo zubaté januárové slnko zanechávajúc po sebe záblesky svetla na protiľahlých stenách jogového štúdia. Bolo teplo, hoci vonku stále mrzlo – nás však zahrievalo rytmické dýchanie spojené s dynamickými prechodmi medzi jednotlivými jogovými pozíciami.
Ako som kráčal zasneženou ulicou späť domov, ľadový severák mi vrhal do tváre drobné snehové vločky, v ktorých sa odrážali posledné lúče odchádzajúceho dňa. Padal súmrak. Za rohom ulice ustal vietor. Akosi samovoľne som spomalil. Súmrak má v sebe vždy čosi magické. A vtedy sa to stalo.
Uvedomil som si ako došľapujem – akoby som sa práve prebudil – začul som vŕzganie snehu pod podrážkou, pocítil som ako sa moje chodidlo norí do teplej výplne topánky. Tam kdesi na prechode medzi dňom a nocou všetko na okamih stíchlo a ja som vnímal, že žijem – tu a teraz. Bolo to plne uspokojujúce, celkom prirodzené a samovoľné – byť, len byť.
Odkiaľsi zadul vietor a pohladil ma po tvári. Vzhliadol som – ulica sa rozostúpila a kontúry nášho domu vystúpili z pološera. Dnes moja cesta dospela k svojmu koncu.
Od toho dňa som ešte veľa ráz rozvinul jogamatku, aby som absolvoval svoju každodennú jogovú rutinu. Vtedy večer som však pochopil jedno: joga začína až odvrátením pozornosti od psycho-mentálneho diania a jej obrátením ku konkrétnym zmyslovým vnemom. Vnímanie je kľúčom, ktorý otvára tajomnú komnatu jogy – uvoľňuje energiu viazanú na psycho-mentálne procesy a uvádza do prvej fázy jogového výcviku.
https://www.martindojcar.com/kurz-jogy/