Prečo potrebujeme spiritualitu?

Nie som fundamentalista.

Nezamieňam si prst ukazujúci na mesiac s mesiacom samotným (zen buddhistický kóan). Neverím, že môžem preliať more do fľaše (Augustín), uväzniť skutočnosť v slove a slovo čítať akoby znenazdajky zostúpilo zo vzduchoprázdna.

Nezakladám si na tom, že patrím k „vyvoleným“, ktorí „vedia“ a „môžu“. Naopak, mám radšej autenticitu pred strnulým pátosom póz, svetlo pred šerom, pôdu pod nohami pred letom vypožičaným balónom.

Možno preto, že sa desím schizofrénie – teatrálneho predstavenia v „sále dharmy“ za dňa a šedivého odlíčenia na noc. Ale možno som len (trocha viac) úprimný.

Nie som „něcista“ (Tomáš Halík), čo verí, že „niečo tam hore“ musí byť, ale neunúva sa príliš pohliadnuť tým „smerom“. Uspokojí sa azda s predtuchou – tušením čohosi väčšieho (semper maior) za hranicami všednosti. Lenže ja si nevystačím s krepovým papierom fráz, s obalom, ktorý predáva v supermarkete.

Viem totiž, že „there is something inside you“.

Hoci to nemôžem uchopiť, privlastniť si to ako vec – použiť, zabaviť sa a odhodiť, nemôžem to ani ignorovať, pretože sa neodbytne dožaduje mojej pozornosti. Zvlášť v časoch krízy, keď sa dômyselná stavba každodennosti rúca ako domček z karát – zem sa otriasa, dvíha sa víchrica a zúri búrka.

Nemôžem sa tváriť akoby nebolo – čosi, čo čaká na svoje odhalenie – za balastom póz a fráz – spiritualita ako bytostná dimenzia človeka, ako zložka osobnosti.